Sociálna fóbia a výhovorky

Posledné dni som sa zamýšľala nad svojou povahou; nad tým, v čom som dobrá a aké sú naopak moje slabé miesta a čo môžem na sebe teraz zmeniť, aby som bola spokojnejšia. K tejto úvahe ma inšpiroval najmä tento príspevok od Dae, ktorý obsahuje test inteligenčného typu. Včera sa Dae znovu dotkla témy intrapersonálnej a interpersonálnej inteligencie (intrapersonálny typ = schopnosť vnímania samého seba, sebauvedomenie, osobná objektivita, schopnosť chápať seba samého a svet naokolo a svoje reakcie na zmenu; interpersonálny (medziľudský) typ = Vnímanie pocitov iných ľudí – empatia. Schopnosť vcítiť sa do kože druhých, interpretovať správanie a komunikáciu. Chápanie vzťahov medzi ľuďmi a situáciami.), čím ešte viac podnietila moje zamýšľanie sa a dnes ráno mi niečo docvaklo – že aj keď sa navonok správam prevažne ako človek zameraný na seba, ktorého druhí ľudia zaujímajú len veľmi málo, toto robím hlavne z dôvodu, pretože mám tendenciu vyhýbať sa druhým ľuďom, či už vedome alebo podvedome, pretože mám z druhých ľudí strach. Inými slovami, mám dosť silnú sociálnu fóbiu; bojím sa, že ma druhí ľudia odsúdia, zosmiešnia či odmietnu. Tento strach mám už od útleho veku, akoby som sa s ním už narodila, a bráni mi v spokojnom a plnohodnotnom živote. Keďže som nebola schopná tento strach ovládať, začala som ho časom považovať za bežnú súčasť môjho života a podriadila som mu aj svoje zvyky a správanie, len aby som to nepríjemné obmedzila na únosnú mieru. Ale aj napriek tomu zvyku, to, že niečo nie je v poriadku, bolo stále vo vzduchu; tie časté nepríjemné pocity poukazovali na to, že niečo v sebe potrebujem zmeniť, vyliečiť. Ale aj keď si potrebu zmeny uvedomujem už dlho, doteraz som s tým nevedela veľmi pohnúť ani sama ani s pomocou druhých; bolo to akoby som si mala túto skúsenosť prežiť v celej svojej hĺbke. Neviem teda, či už nastal čas, kedy môžem začať svoj problém uzdravovať, ale v každom prípade, začalo ma to ťahať k debate s Rafaelom na túto tému…

Rafael, 12.10.2011:

Rafael, pred chvíľou, ako som písala úvod, som bola dosť nadšená z toho, že by sme sa mohli porozprávať na túto tému, ale teraz sa mi do toho už nechce; bola som chvíľu nad vecou a potom to vo mne vyvolalo nepríjemné spomienky. Možno je to ale tak, ako som si u teba už zvykla, že ma zámerne ponáraš do niečoho, čo ešte v sebe nemám spracované a čo ma bolí, aby si mi to potom pomohol uzdraviť…

Nevyvolávam to v tebe rád, ale je to potrebné. Dobre si to napísala – ak chceš niečo uzdraviť, potrebuješ sa do toho najprv ponoriť. Máš taký problém, že sa zámerne vyhýbaš tomu, čo ti je nepríjemné. Myslíš si, že tvojim problémom je strach z ľudí, ale tvojim hlavným problémom sú tvoje nekonečné výhovorky.

Uff, to si mi teda dal. Máš asi pravdu; “asi” preto, lebo v tom ešte nemám jasno. Ale ako si pomenoval môj hlavný problém – výhovorky, niečo sa vo mne vzbúrilo, automaticky mi napadli výhovorky, prečo by to malo byť inak , ale ako som si začala pripúšťať, že by si mohol mať pravdu, nepríjemný pocit, ktorý som doteraz cítila, začal ustupovať a teraz sa už znovu cítim fajn. Ale prosím si to dovysvetliť. … (po chvíli) Rafael, dobre, že som musela odbehnúť, aspoň som mala čas popremýšľať. A na niečo som aj došla. Že je to podobne ako s tou mojou náladou, ktorú sa učím tieto dni regulovať. Keď v sebe podporím dôvody, prečo by som sa mala cítiť zle, samozrejme, že sa budem cítiť zle; a keď si uvedomím, že mojim prirodzeným stavom je spokojnosť bez ohľadu na okolnosti, tak sa chmáry rozplynú a začnem sa cítiť dobre. Takže myslím, že to isté sa dá aplikovať aj na tie moje fóbie – uvedomiť si, že to, čo ma ubíja, je môj zlozvyk, moje výhovorky… no neviem, bude stačiť uvedomenie si mojich výhovoriek? Asi nie. Čo ďalej? Zamerať svoju pozornosť na niečo príjemné? Toto sa mi ale zatiaľ nedarí vždy (viem, ďalšia výhovorka ) a keď aj áno, bude to stačiť na “prebitie” sily mojich výhovoriek?

Chcem, aby si to nevidela viac ako niečo nezvládnutelné. Chcem, aby si sa na to pozerala s nádejou, akú teraz cítiš.

Áno, ďakujem za úžasný pocit, že všetko bude v poriadku, viem, že je to tvoja práca. Stále sa mi síce v pozadí objavujú nejaké výhovorky, ale už asi viem, čo mám robiť v situáciách, kedy sa zvyknem cítiť nepríjemne – nepodporovať výhovorky a spomenúť si na tento úžasný hrejivý pocit, že všetko bude v pohode.

Výborne. Zvládla si to zatiaľ perfektne.

Myslím, že momentálne k tomu netreba viac slov. Ty chceš k tomu ešte niečo povedať, Rafael?

Áno, chcem zaželať všetkým, ktorí to potrebujú, aby si to uvedomili tak ako ty.

Alebo aj lepšie.