Sloboda ducha

Bola to láska na prvý pohľad. Bolo v ňom niečo nepopísatelne krásne. Už dávno som nestretla človeka ako on. Nepriťahoval ma len ako chlap, tá magická príťažlivosť bola akoby na úrovni duší. Mala som pocit, že som stretla človeka, ktorého už veľmi dlho a dobre poznám. Keď som celá vystresovaná prišla do jeho ambulancie, za chvíľu som sa priam zázračne upokojila. Liečil nielen telo ale aj dušu. Vyťahoval zo mňa to najkrajšie a najlepšie. Ešte dlhé hodiny po našom stretnutí som mala obrovskú chuť prijímať život plnými dúškami a rozdávať radosť všetkým naokolo.  

Nedokázala som naňho nemyslieť. Veľmi som túžila spoznať ho bližšie. Človeka ako on predsa nestretávam každý deň. 

Stretnutie s ním vo mne vyvolalo mnoho krásneho, ale ako to už v živote chodí, bolo pre mňa zároveň aj veľmi ťažkou skúškou. Keďže ma priťahoval aj ako chlap a ja som momentálne bez partnera, nemohlo mi nenapadnúť, či práve on nie je tým mojim budúcim. Najprv som sa snažila túto myšlienku moc nerozvíjať, pretože sa už tak trochu poznám, viem sa totiž tak veľmi upnúť na nejakú predstavu, že sa stane v mojom živote veľmi živou. Veľmi ľahko zabúdam, že je to len predstava, ktorá existuje len v mojej mysli a od reality môže mať hooodne ďaleko. V živote som ale už dostala niekoľko poriadne tvrdých, bolestivých lekcií, ktoré ma naučili byť opatrnejšou.

Ale aj napriek mojej opatrnosti, predstava, že som možno stretla svojho partnera, bola nesmierne príťažlivá. Neodolala som a začala som túto myšlienku púšťať k sebe hlbšie a hlbšie, podporovaná aj krásnymi romantickými obrazmi, ktoré mi “náhodou” prišli, pravdepodobne od mojich neúnavných učiteľov – anjelov. Najprv som sa tým obrazom bránila, chcela som ich v mojej mysli stopnúť a myslieť na niečo iné, ale sladké pocity vyplývajúce z narastajúcej, teraz už prevažne umelo vytvorenej, zaľúbenosti ma začali držať vo svojej hrsti. Začala som ignorovať zdravý rozum, ktorý sa ma snažil vrátiť späť do reality. Toto trvalo pár dní. Chvalabohu nie dlhšie, vďaka životným lekciám, ktorými som si v minulosti prešla, som si dosť skoro uvedomila, že sa svojim lipnutím na niečom, čo reálne neexistuje, iba trápim a čím skôr sa zbadám, tým lepšie.

Uvedomila som si, že realita je taká, že mi nedal nijakým spôsobom najavo, že by mal záujem o niečo viac. Správal sa ku mne veľmi príjemne, s veľkým citom a nesmiernou úctou, aké sa len tak často nevidia, ale takto sa správal ku každému svojmu pacientovi.

Ešte nejaký čas trvalo, kým som sa prestala správať ako malé decko, ktoré nedostalo svoju vytúženú hračku a bolo kvôli tomu nesmierne utrápené. Začala som sa vracať k zdravému rozumu, späť do reality.

Z ďalšej návštevy v jeho ambulancii som mala trochu obavy. Nebola som si istá, ako to budem znovu zvládať. Mesiac, čo som ho nevidela, bola síce dosť dlhá doba, aby som sa viac-menej už očistila od toho nereálneho, ale aj tak. Tiež som mala čo robiť, aby som si dokázala odpustiť, aby som bola schopná pozrieť mu priamo do očí.

Naše ďalšie stretnutie mi bolo veľmi príjemné. Užívala som si jeho prítomnosť, ako blízkeho človeka, s ktorým mi je veľmi dobre, ale ktorého už možno nikdy viac neuvidím. Dokázala som ho pustiť. Zmierila som sa s možnosťou, že sa už neuvidíme. Podarilo sa mi to aj vďaka tomu, že som si uvedomila, že aj keď je neopakovateľný, jedinečný a pre mňa veľmi blízky človek, majúci navždy miesto v mojom srdci, že naše stretnutie už možno splnilo svoj účel a viac už možno nie je potrebné. Došlo mi, že pozemských anjelov ako on je oveľa viac a že závisí len odo mňa, či si do svojho života pritiahnem ďalších takýchto ľudí.

Pri čítaní Helarinho článku ”Desatoro pritiahnutia svojich túžob do života” som si uvedomila, ako veľmi som za posledné dni pokročila. Odpútanie sa od toho, že veci musia byť presne tak, ako si predstavujem, je úžasne oslobodzujúce. S radosťou som pocítila, že momentálne mám všetko čo potrebujem. Že vždy to tak bolo a aj bude. Asi prvýkrát sa mi to podarilo tak intenzívne precítiť. Pocit spokojnosti s tým, čo mám, je základom, na ktorom budem teraz stavať.  

* * *

Rafael, 21.10.2011:

Rafael, ako som nad tým, čo som ráno napísala, znovu premýšľala, začala som ťa, resp. vás anjelov podozrievať, či ste tu zaľúbenosť vo mne nevyvolali umelo, kvôli zintenzívneniu lekcie, ktorou som si mala prejsť… nebolo by to po prvýkrát, čo by ste ma nejakým spôsobom zmanipulovali. Rozmýšľala som, či to, čo teraz k nemu cítim, nie je “len” obdiv, úcta, vďačnosť, spriaznenosť duší, … ale ako som s tebou začala hovoriť, predpokladám, že si ma očisťoval, pretože som začala plakať a následne som pocítila, že tá príťažlivosť bola a je skutočná… a znovu sa mi chce plakať, keď si naňho spomeniem. Práve dnes som u Dae písala o tom zvláštnom “spomínacom” plači. Plačem a akoby som sa pritom rozpamätávala na to silné puto, ktoré medzi nami je. Aj keď si nie som vedomá, žeby mi dal najavo niečo, čo by nasvedčovalo tomu, že niečo podobné si uvedomuje aj on. To, čo voči nemu cítim, je veľmi krásne, ale zároveň aj bolestivé, pretože je vysoko pravdepodobné, že ho už nikdy viac neuvidím. Viem, že ho ale musím pustiť a nechať to všetko teraz už len voľne, a som na seba hrdá, že mi to dosť dobre ide…

Aj ja som na teba hrdý. Zvládaš to perfektne.

Som veľmi rád, že to nelipnutie na predstavách zvládaš tak dobre. Pokiaľ si sa nevedela odpútať od nejakej lákavej predstavy, trápila si sa, pretože si podvedome cítila, že si sa vzdialila od svojej duše.

To mi pripomenulo ten úžasný príspevok od Terrafiny, na ktorý som dnes “náhodou” natrafila…

Áno, precítila to veľmi dobre. Duša cíti, keď ste v rozpore s jej chcením.

A keďže každý máme aspoň minimálne napojenie na svoju dušu, viac či menej cítime, keď v našom konaní nie je niečo v poriadku…

Dušou si nazvala realitu a zdravý rozum…

Áno, presne to mi teraz napadlo… aj keď tieto názvy môžu byť zavádzajúce, chcela som tým povedať to, že naša duša je to jediné skutočné, všetko ostatné je len ilúzia…

Presne tak. Keby ste ale nemali ilúzie, nikdy by ste nepochopili, čo je skutočné; nevedeli by ste to rozlíšiť.

A o tom je učiaci proces človeka tu na Zemi…

Keď sa naučíte všetko, chcenie bude už len na duši, všetky ilúzie budú rozplynuté.

Môže nastať stav, kedy sa naučíme všetko? Nie je proces učenia sa nekonečný?

Naučíte sa rozlišovať ilúzie od skutočného. Samozrejme, učenie je nekonečné, ale potom sa budete učiť niečo nové.

Uff, toto sú už sféry pre mňa dosť nepredstaviteľné, tak to zatiaľ radšej nechajme tak…

Dobre, všetko postupne. Chce s tebou hovoriť Michael.

 

Michael, 21.10.2011:

Čo by si rád, Michael?

Chcem, aby si si navždy zapamätala pocit, aké to je, keď si napojená na svoju dušu.

Je to úžasný pocit, že ma nič nezväzuje; je to nádherný pocit slobody… sloboda ducha… to, k čomu všetci smerujeme…

Dobre si to popísala. Sloboda ducha; schopnosť pripútať sa a zároveň sa aj odpútať od čohokoľvek, pre čo sa rozhodnete. To je cieľ každého človeka. Chcel by som, aby ste si to zapamätali všetci, čo to budete čítať.