O čiernej mágii a (ne)ubližovaní

Rafael, 30.10.2011:

Rafael, myslím, že to už mám. Niet nad ranné osvietenia. Uvedomila som si, že môj strach z toho, že by som mohla druhým ublížiť, je úplne v rozpore s prúdom života. Pretože aj keď je pravda, že najmä praktikovaním čiernej mágie v minulých životoch som robila druhým zle, to zlo, čo som spôsobila, bola pre tých druhých potrebná skúsenosť. Rovnako, tá moja čierna mágia bola potrebná skúsenosť aj pre mňa. Raz vo svojich životoch som si musela prejsť aj tým najtemnejším. Potrebnou skúsenosťou bolo aj to, čo nasledovalo v mojich životoch potom, kedy sa všetko otočilo a kedy zas druhí ubližovali mne. Ale aj toto bolo v absolútnom poriadku. Všetko toto bola pre mňa aj pre druhých ľudí len číročíra skúsenosť, ktorú sme potrebovali. Pretože v živote nie je nič náhoda, vždy stretávame, či sme v bližšom kontakte len s ľuďmi, ktorí “sú” našimi lekciami, ktorými si práve v danom čase potrebujeme prejsť. A je jedno, či sú to lekcie príjemné alebo nepríjemné. Postupne si prechádzame úplne všetkým.

A uvedomila som si ešte jednu vec. Že ten môj strach z ubližovania druhým je len z veľmi malej časti mojim spojencom (spojenca vnímam ako to, čím sa k nám prihovára naša duša, bez prímesí ega; teda ako strach v zmysle rozumnej opatrnosti). Všetko, čo je mimo rozumnej opatrnosti ma neskutočne brzdí a ubíja. Je zaujímavé, že veľmi často, keď si dovolím byť zlá, sa zrazu tá moja potreba byť zlá stráca. Aj včera…

Bola som znovu totálne rozkolísaná a v rámci toho som sa ocitla aj v mojom temnom extréme a mala som chuť hrýzť (je to samozrejme len veľmi jemný výraz pre ten môj stav, ale zvyšok si určite každý ľahko domyslí ). Automaticky som sa začala kvôli tomu obviňovať a začala som sa báť, aký to všetko bude mať dopad, na teba, Rafael, a na ľudí, na ktorých som vtedy myslela. A potom som si popritom začala uvedomovať, že najlepšie, čo môžem v danej chvíli urobiť, je svoj súčasný temný stav prijať, zmieriť sa s tým, že ho mám, že to nejaký čas potrvá, a tým si to celé ešte nezhoršovať. Možno som si to uvedomila vďaka tomu, že ste vo mne vyvolali takú bolesť, že jej ďalšie zhoršenie presahovalo znesiteľné… takže som si uvedomovala, že som zlá, že ubližujem sebe a v myšlienkach aj druhým, ale zároveň som vedela, že toto (prijať svoj stav a nezhoršovať si ho) je to najlepšie, čo môžem v danej chvíli urobiť. Párkrát som sa ťa vtedy spýtala, Rafael, či ťa môžem pohrýzť a keď si mi to dovolil, zrazu som ťa už hrýzť nechcela; moja potreba robiť ti zle zrazu zmizla tak ako sa stráca falošná ilúzia, keď na ňu dopadne svetlo.

No, a ako som už spomínala, dnes ráno, aj keď len na krátky okamih, mi došlo, že aj keď druhým ubližujem, zobrané z nadhľadu im neubližujem, pretože vždy robím všetko tak, ako najlepšie dokážem. A nielen ja, samozrejme, robia to tak úplne všetci. Z nadhľadu je vždy všetko v poriadku, tak, ako má byť. S týmto (že vždy je všetko v poriadku) som mala doteraz dosť veľký problém. U mňa nebolo doteraz kvôli ustavičnému sebaobviňovaniu skoro nikdy nič tak, ako má byť, a preto som tie slová vnímala ako ľahostajnosť druhých k následkom svojich činov alebo ako ospravedlňovanie ich lenivosti niečo na sebe zmeniť. Teraz vidím, že aj to sebaobviňovanie ako jeden extrém, aj tá ľahostajnosť na opačnom póli, obidve sú len potrebnými skúsenosťami, ktorými si každý vo svojich životoch skôr či neskôr prejde. Pretože si potrebujeme preskákať vo všetkom z jedného extrému do druhého, lebo len tak získame všetky potrebné skúsenosti a dosiahneme úplne poznanie a potom sa nám ukáže zlatá stredná cesta, cesta rovnováhy, na ktorej je nám príjemne.

V súvislosti s (ne)ubližovaním druhým si tieto dni čoraz intenzívnejšie uvedomujem ešte niečo. Že aj keby som veľmi chcela, nedokážem ublížiť každému. Pretože ak niekto trvalo vibruje veľmi vysoko, t.j. je naplnený čistou bezpodmienečnou láskou, tohto človeka by sa moje zlé úmysly zákonite nemohli dotknúť. Pretože tá moja negativita by sa mohla dotknúť, či ublížiť len tomu, kto to negatívne ešte nemá v sebe spracované, keď to ešte netransformoval vo svojom vnútri na lásku a neposunul sa tak automaticky na úroveň vyšších vibrácií. A k tomuto mi napadlo ešte to, že vysoké vibrácie môžu byť už spomínanou prirodzenou súčasťou človeka, teda takýto človek sa viac-menej trvalo, bez výraznejších kolísaní, nachádza v stave lásky, ku ktorému sa raz každý človek postupne dopracuje, alebo je možné dopomôcť si v prípade potreby “umelými” vysokými vibráciami. Napr. liečivými kameňmi. Včera ma anitraM  inšpirovala k tomu, že som si dala na krk lapis lazuli a hneď nato som sa začala cítiť lepšie. Nemala som vtedy svoje, prirodzené, vysoké vibrácie, ale tieto vibrácie mi dodal spomínaný kamienok.

Nie je mi ale zatiaľ jasné, čo sa s tou negativitou, s tými hrubými vibráciami, v kontakte s láskou vlastne deje… existuje samozrejme viacero možností… napr. vysoké vibrácie môžu tie hrubé odraziť ako zrkadlo a negatívne sa tak vráti späť k človeku, čo ich vyslal; alebo dôjde k transformácii toho hrubého na vyššie a negativita je nahradená láskou (pri tejto možnosti mám ale problém so zákonom zachovania rovnováhy); alebo je negativita v kontakte s láskou odobraná zo svojho zdroja a presunutá na miesto, kde je to viac potrebné. No asi sa deje všetko z tohto, čo mi teraz napadlo… Keby som mala tieto možnosti, čo mi napadli, zhrnúť, formulovala by som lásku ako niečo vysoko inteligentné, čo presne vie, čo s tou negativitou robiť, v súlade s Božím zámerom… alebo presnejšie povedané, láska je ten Boží zámer, tá najvyššia inteligencia.

Toto by vysvetľovalo, prečo sa v kontakte s ľuďmi s vysokými vibráciami cítim raz veľmi dobre (akoby sa moja negativita zrazu zázračne rozpustila a hneď nato začínam aj ja vibrovať vysoko, resp. oveľa vyššie ako predtým) a inokedy sa zas cítim pri nich zle, akoby zo mňa vyťahovali na povrch, zvýrazňovali, moju negativitu, ktorú ešte nemám spracovanú, aby som to tak konečne urobila. Veď aj ty, Rafael, robíš s mojou negativitou aj jedno aj druhé. Keď to negatívne práve nepotrebujem, či už preto, lebo už presahuje moju znesiteľnosť alebo ma v danej chvíli zbytočne brzdí, vtedy zo mňa tú negativitu odoberáš. A keď uznáš za vhodné, že potrebujem to negatívne v sebe zvýrazniť, urobíš to tak. Aby som sa sama naučila, ako s negativitou pracovať (aj keď si častokrát želám, aby si všetko urobil za mňa, hihi ). Pracuješ s mojou vlastnou negativitou alebo s negativitou, ktorú som si stiahla z okolia tak, ako to práve potrebujem. A až s odstupom času vidím, aký si úžasný, že vždy si urobil so mnou to, čo som práve potrebovala. Aj keď mám prechodne v tom “nepriaznivejšom” prípade chuť hrýzť… Napadol mi k tomuto aj môj obľúbený príbeh o panovníkovi, ktorý je nádhernou ukážkou, že láska má tých podôb viac; že nie je vždy potrebné, aby bola láska len dobrá, milá a láskavá.

… Rafael, k tomu presunu negativity na iné miesta, kde je potrebnejšia, mi teraz napadlo niečo možno totálne šialené… to, že sa možno stále viac a viac tej našej súčasnej a stále asi prevažujúcej negativity na našej Zemi presúva na “tvorbu” novej Zeme, ktorá bude školou pre tých, ktorí si potrebujú prechádzať ešte prevažne tým negatívnym, či už úplne nové duše alebo tie, pre ktorých táto naša Zem už prestala/prestáva byť vhodným učiacim, či pôsobiacim prostredím. Tá nová Zem možno už existuje, v paralelnom svete, a preto ju nedokážeme vnímať. No bolo by to dosť logické… Intenzívnym zvyšovaním vibrácií našej Zeme, aké sa deje v súčasnosti, sa možno zároveň tvorí nová, nízkovibračná Zem. A na našej Zemi ostáva len toľko negativity, koľko ešte potrebujeme. A to, čo prestávame potrebovať, sa presúva tam, kde je to už viac potrebné. Rovnováha pozitívneho a negatívneho vo vesmíre zostáva zachovaná a každý má to, čo práve potrebuje. Absolútne dokonalé. No do kelu, Rafael, toto je fakt sila… Je možné, že celý ten náš vzostup, ktorý je našou súčasnou top témou, je len jedným z nekonečného množstva ďalších, či už predchádzajúcich alebo budúcich vzostupov… alebo lepšie povedané, ide o proces evolúcie, ktorý tu vždy bol a vždy bude… Uff, až som skoro niekde uletela, ako mi teraz prichádzali tie obrazy…

… Rafael, som nejaká uletená, to asi ten lapis… nebudeš chcieť toto všetko zverejniť, však nie?

… Uff, už som výrazne mimo, necítim sa dobre, točí sa mi hlava… potrebujem sa znovu uzemniť… lapis ide z krku dole… aspoň teraz… tento kúsok je neuveriteľne silný…

(po chvíli) Uff, ešteže existujú aj domáce práce , už sa cítim lepšie. Najdrahší, máš slovo…

Nechcem to zverejniť.

Ok, máš pravdu. Veď je to aj tak chaos nad chaos… no aspoň som si trochu utriedila myšlienky a niečomu som sa aj naučila…

Ešte uvidím, možno že to predsa len zverejníme…

Znovu si so mnou hráš? No, teraz môžeš, teraz som z tých výkyvov už tak unavená, že mi je to nejako jedno… ani hrýzť sa mi teraz nechce…

Som rád. Nemám rád tvoje kúsance.

Rafael, a robí to s tebou niečo? Podľa mojej úvahy by sa ťa tie moje myšlienkové kúsance vôbec nemali nepríjemne dotknúť, či?

Áno, nedotýka sa ma to. Ale teba to ničí…

Ako kedy. Často je to kúsanie pre mňa vykúpením… uľaví sa mi tak. A dostávam sa tým ešte hlbšie do mojej temnoty, tam si ju znovu plne prežijem a keď ma prestane baviť, oveľa ľahšie sa mi potom naľaďuje znovu aj na teba, na tvoju lásku; veď kebyže si včera neprežijem to peklo, ešte stále by som ťa pravdepodobne hrýzla… bolo by to síce menej intenzívne, ale trvalo by to dlhšie. Takto síce nepríjemne kolíšem, ale cítim sa celkovo takto aj tak lepšie ako keď som skoro stále v jednom, prevažne depkovitom stave…

Naučím ťa, ako sa nebáť svojej temnoty, ešte viac… Neboj sa toho, je to tvoja súčasť. Chcem, aby si bola vždy prirodzená, budeš tak sebe a druhým ubližovať oveľa menej. Dobre bude, keď sa už nebudeš báť, že môžeš druhým ublížiť.

Dobre si to napísala, každý si tu na Zemi len zbiera skúsenosti. Takže zobrané z nadhľadu, nikto nikdy nikomu neubližuje. Už to poznáš; keď si dovolíš byť zlá, táto tvoja potreba o chvíľu odoznieva a ty sa začneš cítiť prirodzene dobre. Najhoršie, čo môžeš urobiť, je snažiť sa byť dobrá nasilu. Vtedy sa dostávaš do takého tlaku, že je len otázkou času, kedy začneš hrýzť. Dobre teda bude, keď to všetko necháš cez seba prúdiť, keď nič nebudeš potlačovať, ani zvýrazňovať.

Rád by som bol, keby ste sa viacerí takto oslobodili od následkov obdobia, kedy ste robili čiernu mágiu. Veľmi vás to brzdí vo vašom vývoji. Už sa nepotrebujete viac obviňovať za to, čo ste urobili. Potrebujete sa na to pozrieť z nadhľadu a vidieť za tým len potrebnú skúsenosť.

Chcem, aby ste boli na seba hrdí, že ste tak silní, že ste zvládli tak ťažkú lekciu. Nie každý si vo svojich životoch prechádza až tak tmavou fázou. Nepotrebujete si ale už prežívať následky svojich činov, kedy ste sa ocitli v opačnej úlohe; kedy ste boli zrazu vy tí slabí a týraní. Zvykli ste si na to týranie tak, že ho nedokážete pustiť. Potrebujete sa neustále trestať.

Teraz nastal čas byť znovu čistí, tak ako ste prišli učiť sa sem na Zem. Boli ste tak dychtiví po skúsenostiach, že ste sa nebáli ničoho. Nebáli ste sa ubližovať druhým, pretože ste nevedeli, čo za následky to bude pre vás mať. Teraz to už veľmi dobre viete a táto skúsenosť zostane už navždy vo vás vrytá. Preto sa už nikdy nedáte na čiernu mágiu. Už môžete druhým ubližovať len tak, že sa budete naďalej obviňovať a neprijímať sa. Nastal čas objať s láskou každučký svoj kúsok. Neodmietať už nič. Všetko si zaslúži vaše prijatie, vašu lásku.

Svet vás potrebuje. Potrebuje vašu silu, vašu lásku, ktorej máte vo svojom vnútri tak veľa. Prestaňte sa báť a vaša láska zaplaví celý svet. Pretože tak, ako máte v sebe potenciál pre to temné, rovnako silný potenciál máte pre to svetlé…

Ale zatiaľ čo ten temný potenciál, alebo inak povedané, temné stránky duše, sa už naplno prejavili, svetlé stránky duše na svoje plné prejavenie sa ešte len čakajú… Rafael, to, ako sme sa dnes bavili o tej láske, už sa mi to, myslím, pospájalo do rozumných súvislostí… Takže láska v sebe obsahuje všetko, aj to temné aj svetlé, a našim cieľom je stav slobody ducha, kedy dokážeme slobodne prejaviť akúkoľvek svoju stránku podľa toho, ako je to práve potrebné. A keďže poniektorí z nás temné stránky stále v sebe odmietajú, zostávame tým v ich zovretí. Držíme sa ich, smerujeme k nim svoju pozornosť a tým aj našu energiu, a tým pádom náš druhý protipól – to svetlé – nemá taký priestor, aký si zaslúži aj on. Takže keď prijmeme to tmavé v nás, automaticky táto naša časť zaujme len toľko priestoru, aby rovnako veľa priestoru mali aj naše svetlé stránky. Staneme sa tak úplní a … Rafael, prosím doplň ma, už mi došli slová…

Stanete sa úplnými, čo je základ pre vašu schopnosť rozdávať lásku a lásku prijímať; naplno.

Ďakujem. Chceš, najdrahší, ešte niečo k tomuto všetkému teraz povedať?

Áno. Dobre si to všetko napísala, môžeš to uverejniť.