Prejsť na obsah

O dôvere

12/01/2010

Kamael, 10.1.2010

Kamael… vítam ťa.
Som rád, že som znovu s tebou
Chcel si so mnou hovoriť o dôvere.
V poslednom čase majú ľudia s dôverou problém; ty sama to poznáš z jedného pomerne čerstvého príkladu; verí a neverí zároveň
Áno… to je fakt. Kamael, prečo majú ľudia s dôverou taký problém?
Pretože sa naučili vidieť tento svet ako miesto, kde nemožno nikomu dôverovať; dokonca uznávaní majstri hovoria o tom, že nemožno dôverovať nikomu, ani im, ani sebe samému. Ale podstatou je, že ľudia nedôverujú tomu, čo sa odnaučili: cítiť správne
Môžeš mi to trochu vysvetliť?
Veľmi rád… spája sa to s láskou. Ľudia si vytvorili falošnú skromnosť; akési umelé podhodnocovanie sa, ktoré ich chráni pred dravcami. Sklonia hlavu a držia krok; nevyčnievajú z radu a neveria, že majú právo povedať vlastný názor. To je výsledok stáročí, tisícročí takých zriadení, ktoré vyžadovali podriadenie a poslušnosť. V podstate nie je na podriadení a poslušnosti nič zlé… ale keď sa do toho obujú ľudia, tak pokafrú všetko, čo sa dá
Máme dobu, v ktorej nikto nikomu neverí.
A každý sa spolieha sám na seba; ale faktom je, že ľudia si vytvárajú svojich dôverníkov. Vo svojom okolí; zdôverujú sa im s tajomstvami, s tým, čo ich ťaží a nazývajú ich priateľmi, pretože tí ľudia sú ochotní niesť všetku tú ich špinu na svojich pleciach a nikomu o tom nepovedať
A na tom je niečo zlé?
A je niečo dobré na tom, že vlastné problémy kladieš na plecia niekoho, kto už nesie vlastné? Alebo by priateľstvo malo fungovať tak, že si navzájom vymeníte bremená a nesiete ich teda nakríž? Takým spôsobom sa budú len hromadiť a nikdy sa ich nezbavíte
Tvoja rada by teda mala znieť „zbavte sa svojich priateľov“… 🙂
V prvom rade si dajte do poriadku vlastný život; dajte si do poriadku vlastné pokrivené sebahodnotenie a potom sa môžete začať pozerať okolo seba
V dnešnej uponáhľanej dobe?
Tá doba je produktom všetkých tých roztrasených ľudí, ktorí sa boja vyliezť spod ulity; naháňať sa za niečím, za hocičím, len aby sa nemuseli pozastaviť a pozrieť sa na to, čo zametajú pod posteľ a ešte pod koberec, aby to náhodou nevyplávalo na povrch… ale pri tomto štýle života sa čoskoro tá posteľ prevráti, a keď sa stratí vaše jediné kotviace miesto, kam sa potom uchýlite?
Viníš nás z toho, že sme si na seba naložili priveľa?
Predovšetkým z toho, že ste slepí a nevidíte, že ste si naložili priveľa… a že sa tým snažíte zastrieť oveľa vážnejší problém; problém vás samých so sebou samými. Ak hovoríme o dôvere, tak hovoríme hlavne o dôvere vo vlastné schopnosti. Hovoríme o tom, že ľudia si musia uvedomiť, kým sú; musia si uvedomiť vlastnú hodnotu. Inak im stále bude niekto skákať po hlave len preto, že podvedome si to vlastne priťahujú
Budovať si sebadôveru je ale ťažké.
Nie je to ťažké; ťažké sa vám to zdá preto, že z istého dôvodu sa vám zdá pohodlnejšie jednoducho sa podrobiť a potom šomrať, aký máte hrozný život… a pritom si zaň môžete sami. Z nami nepochopiteľného dôvodu sa ľudia pokojne nechajú týrať len kvôli tomu, aby sa potom mohli sťažovať a aby ich ostatní mohli ľutovať. Sú ako červy; krútia sa vo svetle a radšej hneď zaliezajú pod zem, aby sa nemuseli pozrieť pravde do očí. A potom sa div, že sa vám toľko snažíme sekať po prstoch… 🙂
Nedivím sa. 🙂
Teraz úplne mimo toho, či majú ľudia dôverovať práve nám; nemusia. Ak budú dôverovať sami sebe, svojej intuícii, svojmu vnútornému pocitu, tak to celkom stačí. To je tiež naladenie na lásku; to je tiež ukážka dôvery v nás, v niečo viac, ako je tento svet. Zmeniť uhol pohľadu je jednoduché; ťažšie je udržať si ho. Ale aj to sa dá. Ak si to ľudia budú neustále pripomínať – ten nový uhol pohľadu, ten, v ktorom je človek sám strojcom vlastného osudu a vlastného šťastia a vlastného sveta – tak sa to tak stane. Jednoducho preto, že máte moc zmeniť čokoľvek, čo sa okolo vás deje, svojím vlastným nastavením
Na čom pracovať skôr: na sebaláske alebo na sebadôvere?
Na oboch súčasne; jedno sa nedá oddeliť od druhého. Ak máte radi sami seba, tak si dôverujete; ak si nedôverujete, nemáte radi sami seba. Jedno prichádza s druhým. Akonáhle si začnete dôverovať, máte sa zároveň radi. Akonáhle sa začnete mať radi, dôverujete si
S tým súvisí aj to, že ak budeme dôverovať sebe, budeme dôverovať aj ostatným.
Isteže… ale začať musí človek vždy od seba. Čo vám to dá, ak budete každého podozrievať? Ľudí zahanbí dôvera; pretože sa tak dávno odučili dôverovať si navzájom. A pritom na dôvere závisíte; dôverujete lekárom, politikom, ekonómom a svojmu šéfovi; dôverujete svojim partnerom a deťom a rodičom a priateľom; dôverujete obchodníkom a vodičom autobusov… a pritom si vôbec neuvedomujete, že tá dôvera nevychádza z vás; to je kľúčové. Čo by sa stalo, keby ste im prestali dôverovať? Tak sa spoločnosť zrúti. Zahoďte dôveru v to, čo vám určuje spoločnosť; začnite dôverovať tomu, čo cítite v sebe a tak sa dostanete k pravej dôvere ku všetkému a všetkým
Máme prestať dôverovať ľuďom, ktorí sú nám blízki? Prečo?
Pretože vás len chcú zmeniť na vlastný obraz… prestaňte dôverovať tomu, že oni vedia, čo vo vás je. To viete len vy sami; kým si nebudete dostatočne dôverovať, nemôžete dôverovať im. Potom, ako objavíte vlastnú hodnotu, môžete začať počúvať iných a porovnávať to s tým, čo vám znie ako správne. Len tak môže ľudstvo ďalej fungovať. Ak nie, zrúti sa a bude sa dlho zbierať na nohy; a tak či tak sa budú ľudia musieť naučiť znovu si dôverovať. A nech sa potom niekto opováži povedať, že sme vás dopredu nevarovali… 🙂
Chceš mi k tomu ešte niečo povedať, Kamael?
Len toľko, že ak si nezačnete dôverovať, tak zničíte sami seba. Celkom vedome, celkom cielene a celkom chladnokrvne. Nikto na vás nemetá blesky; ak, tak len pod vaše nohy, aby ste konečne pozreli nahor a neryli sa stále v malicherných blbostiach, v ktorých sa tak radi vŕtate, aby ste zabudli na to, čo máte riešiť naozaj
Ďakujem.

8 komentárov leave one →
  1. moonica permalink
    12/01/2010 10:02

    presne tak 🙂
    už asi rok sa snažím postupne sa zbavovať obáv a očakávaní, s tým výsledkom, že obáv sa zbavujem podstatne ľahšie ako očakávaní 😉 snažím sa riešiť všetko, čo ku mne prichádza, ale až vtedy, kedy to ku mne príde – je to náročné nechávať všetkému voľný priebeh, ale je to úžasne oslobodzujúce 🙂 a u mňa to funguje práve vďaka dôvere v intuíciu, ktorú stále podporujem a rozvíjam jednou /pre mňa zázračnou/ vetou = Bože, daj mi všetko, čo potrebujem a ak je to aj vôľa Tvoja – daj mi aj to, čo chcem 😉

  2. Nina permalink
    12/01/2010 12:42

    Ak nekladiem svoje ,,bremená” na ramená iných ľudí ale na ramená anjelov,to je niečo iné?Lebo ja im furt vykecávam, zdôverujem sa im a sťažujem 😀 Alebo ani to by som nemala?

    • daeduwen permalink*
      12/01/2010 16:01

      pokial viem, tak proti tomu nic nemaju… 🙂 ak sa nestazujes na nieco, co by si si mala dokazat vyriesit sama; ak sa nazdavaju, ze je to tak (teda, ze to dokazes riesit sama) tak ti to vhodnym sposobom naznacia 🙂

      clovek si niekedy potrebuje vyliat dusu… a oni vtedy celkom mudro a ticho pocuvaju a prikyvuju 🙂

  3. jana73 permalink
    12/01/2010 16:47

    … TAK … je krasne citat, ze su veci pochopene, je krasne pochopit, ze su prezite a ziju sa … VDAKA …

  4. len ja permalink
    12/01/2010 17:56

    Nie, lebo ti potom povedia ako sa im vnucuješ a oni nie sú zvedavý na tvoje problémy…, ale vykecávať sa môžeš, to ťa ochotne budú počúvať.

    • 12/01/2010 18:07

      Len-ja,

      nakoľko viem, anjeli ešte nikdy nikomu ešte nepovedali, že sa vnucuje… To je ľudské myslenie, nie spôsob, akým reaguje energia. Možno neurobia, o čo ich žiadame, ak sú toho názoru, že to máme urobiť sami – ale nikdy nikomu nedajú pocítiť, že by bol nevítaný alebo nežiadúci! My sme predsa časť presne tej energie, ktorá tvorí aj ich… 🙂

  5. len ja permalink
    13/01/2010 07:07

    To je len ten ich uhol pohladu ako to vnímate, ja sama sa zbavujem stále troch a tak ako to mne dávajú pociťovať, že sa im stále pacháme do riti a nedáme im pokoja. A len preto, lebo som to nepochopila ako hru a zobrala som to až príliš osobne. To ludské myslenie, nezabudni ten spôsom akým sa s nami rozprávajú, že si preberajú naše myšlienky a pomocou nich si s nami zahrávajú. Naša duša je tá časť energia, ktorá bola stvorená v nebi, ale máme ludské telo, ktoré je inak tvorené ako oni. Oni sú pánmi v nebi a mi na Zemi. Ale niet čo rozoberať. Sama si sa tolko razí popálila na nich a stále to beriete ako skúšku niečoho. Ten kto sa s nimi začne rozprávať sa ich už ťažko zbavuje, stále ho na niečom nachytajú nalíškajú sa a zahrajú na tých , ktorý nám tak dokonale poradia v našom živote a na druhej strane sa na nás zabavia svojím klamstvom a tými užasnými pocitmi, ako sa zahrajú s našími energetickými centrami a vnemami bolesti a pocitom, ale to je len ten uhol pohladu, že oni to nevnímajú a mi to inak pocitujeme.

    Článok je pekný dôvera v našom ľudskom svete musí existovať a fungovať,inak by sme sa naozaj nikam nepohli, keby sme nemali komu dôverovať, ale dôverovať niekomu ako sú anjelské bytosti, tak to je zase ten uhol pohladu ako sa naň treba pozerať. Ja sama to vnímam s opovržením, ale to je len môja vlastná skúsenosť, takže nikoho tým nemienim ovplyvňovať.

  6. boo bak permalink
    15/04/2010 17:06

    ahoj, dae, dostala som radu, že sa mám skúsiť obrátiť napr. na teba… len neviem kam

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d blogerom sa páči toto: