Na krídlach života (moja cesta)

Zas z môjho srdca (len aby vás to nezačalo nudiť, že len odtiaľ :)) dnes príbeh, alebo prerastená metafora ? 🙂

Kedysi, bolo to už veľmi dávno, aspoň pre mňa, vznikol som ako mala iskrička svetla, ktorá sa zrodila z niečoho veľkolepého a plného lásky, čomu som ešte nechápal. Ako iskrička, ktorá sa chcela podbať tomu z čoho vznikla, som sa vyliahol z malého vajíčka, bol zo mňa maličký vtáčik, kt. bol úplne nevinný a miloval svet. Páčilo sa mu všetko čo tu bolo. Hneď ako sa narodil vydal sa na cestu. Cestu života. Cestu plnú toho, čo jej dáme, takú, akú si ju spravíme.

Nevedel som kade letieť, ani som nemal odkiaľ, bol som ešte maličký a neskúsený a preto som nasledoval svoj rodičov. Leteli sme veľmi vysoko ako iní. Po nad oblaky sme leteli v ústrety diaľkam, leteli sme tam odkiaľ sme prišli. Do svetla, lásky, do večnosti. Hľadali sme to čo nám chýbalo, snažili sme sa naučiť to čo sme nevedeli a hľadeli sme pod seba, či tam neuvidíme to čo hľadáme.
Ponad oblaky smerom za slnkom, za svetlom a láskou sme chceli letieť, ale nevedeli sme kadiaľ a preto sme ako všetci ostatní leteli stále vyššie, aby sme videli stále ďalej a mohli tak prehľadať väčšie vzdialenosti. Ale čím vyššie sme boli, tým viac nám oblaky zahaľovali zrak. Videli sme ďalej, ale menej detailne. Nevybral som si kade budem letieť, letel som s ostatnými, ani som nemohol inak, lebo som nevedel ako ďalej.

Ako som tak rástol, začal som si uvedomovať, kde robíme chybu, prečo stále dookola hľadáme, prečo len letíme a hľadáme bezcieľne zatiaľ ! Rozhodol som sa, že keď príde noc a nikto ma nebude vidieť, zletím nižšie a obzriem si to z blízka. Letel som asi v polovičnej výške, nikto ma nevidel, bol som tam úplne sám, ale pochopil som, že to čo hľadáme, nie je pred nami, ani nikde inde. Nie preto, že by som bol obzvlášť nadaný, ale keď som zletel dolu zahliadol som tú krásu. To čomu sa hovorilo rajská záhrada. Uvidel som Gaiu ako nikdy predtým. Bol som nadšený. Vyletel som späť a pokúsil sa ukázať ostatným, povedať im , čo tam dole naozaj je. Ale ako to už býva. Každý sa bojí nepoznaného. Zakázali mi vracať sa tam, kde som sa cítil naozaj doma spoznal som šťastie, aby „sa mi nič nestalo“ a aby „som šiel správnou cestou“ Nechápal som vtedy. „Ako môže niekto hovoriť o niečom čo nezažil ?“ Bol som iný ako oni. Necítil som strach, nie že by som sa nebál o seba alebo bol samovrah, ale bol som jednoducho svojrázny, všetko som si rád overoval a skúšal vymýšľať nové veci sám a nie sa len učiť z toho, čo ma naučili iní. Nie preto, že by som znehodnocoval ich názory, ale neuspokojil som sa len s teóriou. Nechcel som počúvať historky o tom, čo kde je od starších, ktorí to nikdy nevideli. Nemohol som odísť. Bol som síce už trošku väčší, ale stále som nebol vo svete hore samostatný a tak som sa rozhodol, že budem aspoň v noci, keď ma nikto neuvidí lietať tam, kde som šťastný a hľadieť na krajinu z miernej výšky.

Takto to šlo niekoľko rokov, veľmi som túžil aj ostatných priviesť tam kam patria, ale nešlo to, bol som pre nich len malý, bezvýznamný a neskúsený.

Jednej noci som narazil na skupinku iných operencov ako letia nízko ako ja. Bol som šťastný, už som nebol sám a oni ma naučili, čo to je svet dole. Oni tu tiež neboli vždy, žili svoje životy hore, ale napriek tomu boli dole častejšie ako ja. Vždy keď sa dalo. Naučili mi ma všetko, čo mohli a čo som dokázal prijať o svete dole o realite , ale aj to ako sa za hmly nenápadne vytratiť z kŕdľa a ako byť čo najčastejšie dole.

Spoznávali sme sa a začali sme lietavať spolu. Boli sme šťastní, ale … Mrzelo nás, že ostatní nevidia tú krásu a tak sme sa rozhodli im pomôcť. Rozleteli sme sa po svete. Pod inými menami sme ukazovali pravdu alebo sa o to aspoň snažili. Mnohí sa k nám pridali a mnohí nás zavrhli, ale stále sme sa mohli vrátiť k nášmu rodnému kŕdľu a žiť “normálne“, lebo nikto nepoznal naše skutočné mená a nevedel presne kto sme .

Hovorili nám poslovia nebies, lebo sme sa zjavovali za svetla, nikdy nás nebolo úplne vidieť, vždy sme sa schovávali do lúčov slnka. Možno poviete, že sme sa báli, ale aj my sme len bytosti a nechceme byť celý život sami alebo len s anjelmi, chceme byť aj s tými pri ktorých sme sa narodili , aj keď nebudú vedieť nič o našom živote dole.

Ako doba plynula bolo nás stále viac a ja som jedného krásneho dňa letel po nad menšie jazierko a vtedy som ju zahliadol. Krásna biela labuť, biela ako najčistejšieho svetla a očami hnedými ako čokoláda. Bola mi tak podobná a zároveň tak rozdielna. Zletel som k nej a začal sa s ňou rozprávať.

Časom som už nelietal dole len kvôli prírode, ale kvôli tomu že tam bola ona. Neviem to popísať, ako sa to stalo. Zo dňa na deň som si ju obľúbil ako nikoho. Možno by sa to z mojej strany dalo nazvať ako láska na prvý pohľad. Teraz sa snažím letieť za ňou čo najčastejšie a aj priviesť čo najviac krídlatých na správnu cestu. Už vie, aké pocity k nej chovám. Čakám, či sa rozhodne letieť so mnou. Či je ochotná byť so mnou a hlavne či ma má rada, ale to už sú otázky budúcnosti.

Teraz mi ostáva len dúfať, že keď spoznáte moju cestu a môj život dole. Rozhodnete sa aj vy preň. Lebo len to je správna cesta. Touto cestou prídete k láske. Nie preto, lebo je tu dole. Ale preto, že je všade okolo vás a keď prídete dole, tak ju pocítite a váš život sa zmení k lepšiemu a možno si aj vy nájdete svojho okrídlenca s ktorým sa budete cítiť príjemne . 🙂

Takto som včera videl svoju cestu doteraz, keď som sa na ňu díval srdcom. A pár vysvetlení:

Život/cesta hore je život/cesta podľa rozumu, zatiaľ čo život/cesta dole je život/cesta podľa srdca. Kým hľadáte hore vaša cesta je problematická, lebo váš zrak zakrývajú mraky a hmla (strach a predsudky). Hore lásku nenájdete, lebo ste pod tlakom strachu a predsudkov, okrem toho veľa myslíte a málo cítite. Zatiaľ čo dole, tam nie sú žiadne predsudky ani strach. Tam vás nevedie zrak, ale srdce a to vás vždy dovedie k láske. Prečo ? 🙂 Pretože srdce je miesto, kde je láska, nie niekde inde. Kým nezačnete myslieť srdcom, lásku nenájdete a preto mnohé “vtáky“ blúdia po oblohe, lebo nikdy nezačali používať srdce a tak len márne hľadajú, to čo už dávno majú. Ale kým nezačnú hľadieť okom lásky, neuvidia lásku 😉

A pár citátov, tiež zo srdca … (nejaké je premúdrelé 😀 ) :

„Cesta ku svetlu je dlhá, ale plná lásky ! “„Svet je ako srdce, plný lásky, len ju je v ňom treba nájsť a to urobíte svojím srdcom.“„Oči vidia len von. Srdce vidí aj dovnútra.“

„Rozumom pochopíte svet z pohľadu fyziky. Srdcom pochopíte Boha“
„Boh nie je len osoba, tvorca… nie je niekde nad nami. Hovoríte, že máte v srdci Boha, lebo je v nás. Áno, ale to my sme v Božom srdci. Preto je okolo nás. Preto nás tak miluje. My sme tá láska, ktorú on objavil, my sme jeho deti. Boh je všetko čo poznáme, všetko čo vidíme a kým tomu neotvoríme srdce, pravý význam toho nikdy nepochopíme.“