Príbehy

Pred pár dňami som našla v skrini knihu, v ktorej sú nádherné príbehy, ktoré zahrejú pri srdci. Vybrala som 3, ktoré sa mi páčili najviac. Prepísala som ich a myslím, že by tu mali byť…

Po jednej

Jeden nás priateľ sa raz prechádzal pri západe slnka po prázdnej mexickej pláži. Ako tak išiel, v diaľke uvidel iného muža. Keď bol pri ňom trochu bližšie, všimol si, že je to miestny obyvateľ. Stále sa zohýbal, niečo zbieral a hádzal to do vody. Znova a znova odhadzoval tie predmety do mora.

Keď nás priateľ podišiel ešte bližšie, uvidel, že to, čo domorodec zbiera, sú morské hviezdice, ktoré more vyplavilo na pláž, a muž ich po jednej hádže späť do vody.

Náš priateľ bol trochu v rozpakoch. Pristúpil k mužovi a povedal: ,,Dobrý večer priateľu. Lámem si hlavu nad tým, čo robíte.“

,,Hádžem tieto hviezdice späť do mora. Vidíte, odliv práve vrcholí a more ich všetky vyplavilo na breh. Ak ich nehodím späť, nebudú mať kyslík a zahynú.“

,,Tomu rozumiem,“ povedal náš priateľ, ,,ale na pláži sú určite tisíce hviezdic. Je predsa absolútne nemožné, aby ste ich všetky pozbierali. Je ich jednoducho príliš veľa. A neuvedomujete si, že toto isté sa pravdepodobne deje na stovkách pláží po celom pobreží? Vari nevidíte, že vy to nijak nemôžete zmeniť?“

Domorodec sa usmial, zohol sa, aby zdvihol ďalšiu hviezdicu, a keď ju hodil späť do mora, povedal: ,,Ale táto bude žiť.“

Jack Canfield a Mark V. Hansen

Prosté gesto

Jedného dňa šiel Mark domov zo školy. Zrazu uvidel pred sebou chlapca, ktorý sa potkol a vysypal všetko, čo niesol – knihy, dva svetre, baseballovú pálku, rukavicu a malý magnetofón. Mark si kľakol a pomohol chlapcovi pozbierať porozhadzované veci. A keďže mali spoločnú cestu, pomohol mu odniesť časť jeho ťažkého nákladu. Cestou sa Mark dozvedel, že chlapec sa volá Bill, má rád videohry, baseball a dejepis, že s inými predmetmi má problémy a že sa práve rozišiel so svojou priateľkou. Keď prišli k Billovmu domu, chlapec pozval Marka na kolu a chvíľu spolu pozerali televíziu. Popoludnie strávili veľmi príjemne, zasmiali sa, trochu sa porozprávali a potom sa Mark pobral domov. Naďalej sa vídavali v škole, raz alebo dvakrát spolu dokonca obedovali. Aj na strednej škole sa stretávali, ale ich kontakty za celé tie roky boli dosť zriedkavé. Konečne prišiel očakávaný posledný ročník. Tri týždne pred maturitou požiadal Bill Marka o rozhovor. Pripomenul mu ten deň pred mnohými rokmi, keď sa stretli po prvýkrát. ,,Rozmýšľal si niekedy nad tým, prečo som vtedy niesol domov toľko veľa vecí?“ spýtal sa Bill. ,,Vieš, vyprázdnil som si svoju skrinku v škole, pretože som nechcel nechať neporiadok pre toho, kto si ju vezme po mne. Schoval som si niekoľko matkiných tabletiek na spanie a práve som sa chystal doma spáchať samovraždu. Ale potom, keď som strávil s tebou také pekné popoludnie, som si uvedomil, že keby som si vzal život, prišiel by som nielen o popoludnie, ale o všetko, čo mám pred sebou. Tak vidíš, Mark, keď si vtedy pozbieral moje knihy, urobil so pre mňa vlastne oveľa viac. Zachránil si mi život.“

John W. Schlatter

Amy Grahamová

Unavený po celonočnom lete z Washingtonu, D.C. som prišiel do kostola Mile High v Denveri. Mal som tam mať tri prednášky a viesť seminár o prosperite. Keď som vstúpil do kostola, dr. Fred Vogt sa ma opýtal: ,,Viete čo je nadácia želaní?“

,,Áno,“ odpovedal som.

,,Amy Grahamová má leukémiu v poslednom štádiu a lekári jej dávajú už len tri dni. Jej posledným želaním je zúčastniť sa na vašej prednáške.“

Bol som šokovaný. Cítil som niečo ako zmes eufórie, hrôzy a neistoty. Nemohol som tomu uveriť. Myslel som si, že deti, ktoré zomierajú, budú chcieť navštíviť Disneyland, zoznámiť sa so Sylvestrom Stallonem, pánom Tau alebo Arnoldom Schwaetzennegrom. Určite by posledné dni života nestrávili počúvaním Marka Victora Hansena. Prečo by malo chcieť dieťa, ktorému zostáva len pár dní života, počuť človeka, ktorý sa snaží ľudí k niečomu motivovať? Tok mojich myšlienok sa zrazu zastavil…

,,Toto je Amy,“ povedal Vogt a vložil mi do dlane jej slabučkú ruku. Predo mnou stálo sedemnásťročné dievča s červenooranžovým turbanom pokrývajúcim jej hlavu bez vlasov, ktoré jej vypadali počas chemoterapie. Jej krehké telo bolo zohnuté od slabosti. Povedala: ,,Mala som dva ciele: absolvovať strednú školu a zúčastniť sa vašej prednášky. Lekári mi neverili, že to dokážem. Mysleli si, že nemám dosť síl. Ale prepustili ma do domácej opatery… Toto je môj otec a moja mama.“

Slzy mi vytryskli z očí, hrdlo sa mi stiahlo od dojatia. Úplne som stratil všetku svoju vyrovnanosť. Potom som si odkašlal, usmial som sa a povedal som: ,,Ty a tvoji rodičia ste našimi hosťami.“ Objali sme sa, ešte raz som ju pohladil očami a každý z nás zaujal svoje miesto.

Zúčastnil som sa mnohých prednášok o liečení v USA, Kanade, Malajzii, na Novom Zélande a v Austrálii. Sledoval som najlepších liečiteľov pri práci, študoval som, skúmal počúval, uvažoval a pýtal som sa, čo sa počas tej seansy deje, prečo a ako.

V to nedeľné popoludnie som teda mal prednášku na ktorej sa zúčastnila aj Amy a jej rodičia. Hala praskala vo švíkoch, prišlo viac ako tisíc ľudí dychtivých učiť sa, ako sa stať ľudskejšími. Potom som sa jednoducho opýtal prítomných, či sa chcú naučiť jeden liečebný postup, ktorý bude užitočný pre ich život. Zhora sa mi zdalo, že sa zdvihla každá ruka. Jednomyseľne sa zhodli, že sa to chcú naučiť. Predviedol som im, ako majú silno trieť rukami jednou o druhú vzdialiť ich od seba asi päť centimetrov a snažiť sa pocítiť liečiacu energiu. Potom som ich rozdelil do dvojíc, aby cítili, ako ich energia smeruje k partnerovi. Povedal som: ,,Ak potrebujete liečbu, prijmite ju tu a hneď teraz.“ Prítomní sedeli v radoch za sebou a ich pocity boli neopakovateľné. Vysvetlil som im, že každý človek má v sebe liečiace sily a liečiaci potenciál. Päť percent ľudí má takú neuveriteľnú energiu v rukách, že by sa mohli stať profesionálnymi liečiteľmi. Potom som povedal: ,,Dnes ráno som sa zoznámil s Amy Grahamovou, sedemnásťročným dievčaťom, ktorého posledným želaním je byť na tejto prednáške. Chcem ju priviesť sem hore a vy všetci budete vysielať svoju životodarnú energiu smerom k nej. Možno jej to pomôže. Ona o to nežiadala. Robím to spontánne, pretože si myslím, že je to správne.“

Poslucháči skandovali: ,,Áno! Áno! Áno! Áno!“

Jej otec ju priviedol ku mne. Chemoterapia, dlhý pobyt na lôžku a absolútny nedostatok telesného pohybu spôsobili, že bola veľmi slabučká. (Lekári jej dva týždne pred touto prednáškou zakázali chodiť.) Prikázal som celej skupine, aby si každý trením zohrial ruky a vyslal svoju liečiacu energiu k Amy. Potom všetci dlho so slzami v očiach stáli a tlieskali jej. O dva týždne neskôr mi zatelefonovala a povedala, že prejavy choroby úplne zmizli. O dva roky neskôr mi zavolala a oznámila, že sa vydala. Tak som si zapamätal, že nikdy netreba podceňovať liečiacu silu, ktorú všetci máme. Je v nás preto, aby sme ju využívali v záujme najvyššieho dobra. Len na ňu musíme pamätať.

Mark V. Hansen