Tunel zvaný život

Tento článok nepovažujem za obzvlášť hodnotný a preto som aj uvažoval, že ho nezverejním, ale Gabriel ma presvedčil, že niektoré veci treba pripomínať stále, tak spomínajme na to , čo už vieme 🙂 .

Rád hľadám vo filmoch/seriáloch duchovné myšlienky a včera…

„Aj keď sa ti zdá že nie, na konci tunela je svetlo. Vždy tam bolo.“

A z toho vzniklo:

Život je ako tunel. Dlhá cesta , niekde tma, niekde svetlo (pod osvetlením), dopravné značky, ktoré nás usmerňujú kadiaľ máme ísť, aby sme dorazili do cieľa.

A my sme vodič vozidla (nášho tela), je na nás, či dodržujeme predpisy a ako jazdíme, ale od toho sa odvíja vždy naša ďalšia cesta.

Tak ako sú v našom živote svetlejšie a tmavšie chvíľky, tak v tunely svetlejšie a tmavé miesta  a teraz je na nás, či len prechádzame bez svetiel (lásky ktorú môžeme vyžarovať) .

Keď ideme tmou, spomalíme, lebo máme strach aby sa niečo nestalo a pri tom stačí zapnúť svetlá a zasvietiť si na cestu.

A keď ideme svetlom sme šťastný a o to viac nás bolí potom príchod do tmy.

„Raz sme hore raz dolu.“

Minule sa v článku o Atlantíde spomínalo, že každý kto je hore neskôr padne. Teda každý kto je na svetle v tunely, prejde časom do časti s tmou.

Našou úlohou je naučiť sa jazdiť tunelom, tak aby sme boli vždy šťastný a plný lásky.

Nie je podstatné či je svetlo alebo tma, ale či si dokážeme na cestu posvietiť, ani cesta svetlom nebude úplne ľahká, lebo budete cítiť strach z príchodu do tmy a preto sa v nej budete snažiť udržať, ale každý musí ísť ďalej, nemôžeme zastavovať na ceste ku svetlu, lebo sa k nemu nikdy nedostaneme. A preto musíme svietiť na cestu. Rozsievať lásku. A vodiči čo pôjdu v tunely s nami, budú vidieť na svoju cestu aj vďaka nám, časom sa od nás naučia tiež svietiť si na cestu a takto sa obklopíme ľuďmi, kt. budú svietiť na cestu tak ako my, ktorý budú všade rozdávať lásku, tak ako my. A keď prídeme do tmy a náhodou už nebudeme vládať svietiť, lebo sa vnútorne zlomíme, budú to oni vedľa nás, kto bude svietiť nám, tak ako my im kedysi. Pomôžeme si navzájom ku svetlu a do cieľa, k láske.

Kto cíti lásku je šťastný. Preto nečakajme na to kým prídeme do cieľa a budeme šťastný, ale privolajme si to šťastie k sebe. Naučme naše okolie a seba dávať lásku a postupne sa svetlo rozšíri do celého tunela. Už nebudú tmavé miesta. Už bude svetlo všade. A my budeme plynulo a s láskou postupovať tam kam máme prísť. K Bohu!

„To cesta, cesta nám přináší štěstí, ne jenom cíl.“ (z Pokojného bojovníka)

A ešte na záver pár myšlienok do života z môjho srdca.

„Voda nebude tiecť, pokiaľ nemá kadiaľ.“

„Nič nebude krásne pokiaľ tomu nedáme šancu, aby to také bolo.“

„V najväčšej tme sa prejaví aj najmenšie svetlo“

–          Preto aj keď sa nám zdá že je všetko stratené skúsme vzkriesiť v našom srdci aspoň trochu radosti a všetko sa zlepší.

„Nič veľké nebolo vždy veľké, ale muselo to vyrásť do svojej veľkosti z malého semiačka.“

„Koniec niečoho v našom živote, nie je koncom života. Ale začiatkom niečoho nového krásneho.“

„Krása sa nerodí v okolí, ale v nás.“

„Všetky cesty vedú tam kam máme prísť. Do svetla.“

„A cesta vzad je posun vpred.“

„Na to aby láska bola v našom srdci, musíme ju tam vytvoriť a nie len prijať z okolia.“

Dodatok [13:39, 13.6.2010] :

„Láska je všade, nie len tam, kde ju vidíme.“

„To čo vidíme očami je len ilúzia. To čo vidíme srdcom, je realita.“

„Raz vidieť, je lepšie ako stokrát počuť, ale raz cítiť je lepšie ako vidieť aj počuť dokopy.“