Zážitok s Gaiou a Kamaelom

Dnes nadránom v polospánku som sa ocitla v hmle stojac na vrchole nejakého kopca. Začala som kráčať nadol, zvedavá, čo sa tam asi môže nachádzať. Našla som les; listnatý, pod klenbou mliečnobielej záclony tej hmly. Ten les mi pripadal povedomý, ale nespomenula som si až dovtedy, kým som nevkročila medzi stromy a uvidela som ju tam stáť.

Gaiu.

Podišla som k nej a ona mi pokynula, posadila sa na zem a ja som si položila hlavu do jej lona. Hladila ma po vlasoch a bolo mi veľmi príjemne… až som zaspala. 🙂 Prebudila som sa o niekoľko minút na to (v reálnom čase) a zistila som, že už nie sme na zemi, ale na strome.

“Ty si ma preniesla, kým som spala?” spýtala som sa jej a ona sa zasmiala.

“Nie, vyrástol pod nami. Spala si celé veky.”

“Bolo to len pár minút”, povedala som a ona sa znovu zasmiala.

“V tvojom svete. Tu to boli celé veky. Čas nie je nič iné, len pokus o urovnanie plynutia udalostí. Tu udalosti prebiehajú inak ako v tvojom svete.”

Tak som ležala s hlavou v jej lone a ona ma stále hladila po vlasoch, obraz Veľkej Matky a jedného z jej detí. Uvedomila som si, že tam je aj ktosi iný; vytisla som ho, nechcela som tam nikoho iného. Ale vrátil sa, keď mi Gaia povedala, že ho tam mám nechať. Bol to Kamael; chytil ma za ruku a jemne mi stisol prsty. Spýtala som sa ho, prečo tam je.

“Som kanál, cez ktorý prúdi svetlo na Zem”, odpovedal a mne sa to zdalo prirodzené. “Som Veža, ktorá sa nikdy nezrútila, pretože si je vedomá svojej sily.”

Zdvihla som sa do sedu a oni ma objali; každý z jednej strany ma stisli v náručí a ja som sa cítila ako v perinke na obláčiku. 🙂

“Kto vlastne teraz som, keď som tu s vami dvoma?” spýtala som sa.

“Riel”, odpovedal Kamael za nich oboch.

“Vedome nevedomá?”

“Presne tak.” Obaja sa usmiali.

No a potom zazvonil budík a ja som musela vstávať. 🙂