Prejsť na obsah

Príbeh piesne

09/11/2010

Moja pieseň vrchmi znie, znie všetkými riekami, bije srdciami a predsa jediní nie sme – kedy sme sami boli? Naša nádej – to je to, čím kvitne naše srdce. Hudba mladosti to je to, čím sa naša myseľ preberá. Naše sny a ich naplnenie – to je to, čo po nás ostáva.

Sedel sen pred mnohými rokmi a spýtal sa pamäti – čím oživíme myseľ, lebo zaspala cestu tak dlhú a únavnú a ona povedala, tá pred ktorou sa klaňali oči Všemohúceho, že dlane veľké so srdcom – nimi ožije to, čo vraj dávno stratené bolo. A tak sa stalo. Príbeh sa v zákutí začal.

Dávno som tu bola a predsa ma nikto nevidel, no milovali ste ma skôr… Vaša nádej.

Samota je relatívna závisí od pohľadu vašej duše. Niet cieľa bez naplnenia. Niet sna bez reality.

Viem, že si bol pri mne…

Prečo si pochybovala, že tam nie som?

Niet miesta bezomňa lebo ja som všade.

Práve teraz musím hovoriť s Otcom…

Žiadala si ma v srdci, preto som tu.

Hovorím s tebou aj inou rečou – nazývate to umením.

 

Ticho pred polnocou, ticho mojej duše. Počujem tlkot – patrí mne, mojim myšlienkam  a mojim snom. A vari sú moje? Vari tu neboli veky – vari nepatria aj ľuďom ako som ja? No viem, že tie, ktoré sa ozývajú vo mne ako hlas, uspávanka a modlitbička pre jemné krídla mladej duše – tie dokážem naplniť ja. Vidím farby mojich snov, snívam ich kontúry a slová. Príbehy, ktoré mi bzučia hlavou – tak mocné a silné na pleciach ako prílivové vlny dažďa – vari toto leto nepršalo dosť? No kedy je dosť našich nádejí? Kedy je dosť sladkých slov? Kedy je dosť toho, čo dýchame a cítime? Moje srdce sa ozýva a stále tlčie, nemá dosť snov, život stáva sa radosťou. Moje uši dávno videli to, čo bolo počuť treba a teraz počujú aj moje oči. Tie počuli o zázrakoch sveta a teraz ich každý deň vidia. Volám sa zázrak sveta v strede zázrakov – som objímaný človek v prúde dúhy.

Pýtala som si Pána času.

Stojí za tebou – obzri sa dievča v purpurovej tunike.

Mám sa obzerať? Viem, že pozeráš priamo na mňa, priamo mne do očí.

Keď vieš – prečo sa pýtaš? Potrebuješ utvrdenie – vieš – dám ti ho, snáď aj tisíckrát, no svoju daň si vyžiadam.

Moju vieru.

Veru moja jest.

Kedy si prišiel?

K tebe dúha, k tebe sa kráča ako po hudbe.

Chceš mi povedať niečo?

Nebojte sa, smerujete tam kam treba 🙂

Chceš  ma učiť?

Učím ťa každým tvojim nádychom a každým tlkotom srdca. Zavri oči, plné sú sladkých myšlienok…čo si uzrela?

Videla som nástroj.

Na ňom hrá sa už veky.

Prezradíš mi meno.

Poznáš ho – máš ho v  pamäti.

4 komentáre leave one →
  1. 09/11/2010 20:59

    Potrebuješ uistenie…no svoju daň si vyžiadam… Vieru.

    Tak táto veta nemá chybu! 🙂 Vďaka Iris.

  2. 13vera13 permalink
    09/11/2010 21:39

    Veľmi krásne, dokonca som “počula” viac cítila ako to číta a hovorí.

    Neviem, či toľko “náhody” znesiem za celý deň. 😀

  3. moonica27 permalink
    10/11/2010 07:07

    Niet miesta bezomňa lebo ja som všade.

    Žiadala si ma v srdci, preto som tu.

    Iris,

    ĎAKUJEM za úžasne krásnu pripomienku toho, že JE TO skutočne tak jednoduché, že sa to môže zdať až neskutočné 😉

  4. 10/11/2010 18:56

    Krásna myšlienka:

    “Samota je relatívna závisí od pohľadu vašej duše. Niet cieľa bez naplnenia. Niet sna bez reality.”
    Nádherné 🙂

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

%d blogerom sa páči toto: